Priemerné dieťa dnes vydrží pri jednom športe necelé tri roky a končí okolo jedenástky. Najčastejší dôvod nie je nedostatok talentu ani času. Je to strata zábavy.
Rodičia si to často vysvetľujú tak, že dieťa je lenivé alebo že dnešná generácia nemá vôľu. Dáta hovoria niečo iné a je to nepríjemnejšie, lebo ukazujú na dospelých.
Ako to vyzerá v číslach
Aspenov inštitút spolu s laboratóriom Utah State University realizoval rozsiahly prieskum medzi rodičmi športujúcich detí. Zistenie, ktoré sa odvtedy cituje najčastejšie: priemerné dieťa strávi pri jednom športe menej než tri roky a prestáva približne v jedenástich. Najčastejší uvádzaný dôvod je, že ho to prestalo baviť.
Podľa rôznych meraní okolo 70 percent detí opustí organizovaný šport do trinástich rokov. Keď sa ich pýtajú prečo, dve odpovede sa opakujú s veľkým náskokom pred ostatnými: „už ma to nebaví“ a „nie som dosť dobrý“.
Systematický prehľad 43 recenzovaných štúdií o odchode detí zo športu identifikoval päť opakujúcich sa faktorov. Na prvom mieste je strata radosti z činnosti. Nie zranenia, nie peniaze, nie čas. Strata radosti.
Čo si o súťažení myslia deti a čo dospelí
Tu je najzaujímavejšia časť. Existuje rozsiahly starší výskum z prostredia amerických škôl, do ktorého sa zapojilo vyše 10 000 detí vo veku 10 až 18 rokov z jedenástich miest. Jeden z jeho hlavných záverov znel, že víťazstvo hrá v motivácii detí oveľa menšiu rolu, než si dospelí myslia.
Novší výskum Georgea Washingtona z roku 2014 to potvrdil. Keď sa výskumníčka pýtala mladých športovcov, prečo športujú, deväť z desiatich uviedlo na prvom mieste zábavu.
Deti teda súťaživosť nestratili. Väčšina detí sa rada pretekala vždy a stále sa rada preteká. Problém nastáva vtedy, keď sa súťaženie stane jediným meradlom toho, či má zmysel prísť na tréning.
Kde sa to láme
Z výskumov vychádzajú tri opakujúce sa príčiny.
Prvá je dôraz na výsledok v príliš nízkom veku. Keď tréner v deviatich rokoch nasadzuje len tie deti, ktoré dnes pomôžu vyhrať, ostatné sa dostávajú do role divákov. Dieťa, ktoré chodí na tréningy a nehrá, odchádza. Podľa dát z prostredia futbalu odchádzajú deti sediace na lavičke viac než dvakrát rýchlejšie než tie, ktoré pravidelne hrajú.
Druhá je kvalita trénerov. Prieskum Aspenovho inštitútu označil za hlavný zdroj nechceného stresu u detí práve trénerov. Ale rozlišuje: nejde o štýl, ide o prípravu. Deti, ktoré trénovali pod vyškolenými trénermi, odchádzali zo športu výrazne menej často.
Tretia je príliš skorá špecializácia. Keď sa desaťročné dieťa musí rozhodnúť pre jeden šport a venovať sa mu celoročne, vzniká kombinácia záťaže a monotónnosti, ktorá vyhorením zasiahne často práve tie najtalentovanejšie a najoddanejšie deti.
Čo s tým vie urobiť rodič
Pár vecí, ktoré sú v odbornej literatúre konzistentné a zároveň sa dajú urobiť hneď.
- Zmeňte otázku po tréningu. Namiesto „vyhrali ste?“ skúste „čo bolo dnes najlepšie?“. Znie to ako maličkosť, ale rodičovská otázka dieťaťu ukazuje, čo je podľa vás dôležité.
- Chváľte snahu, nie výsledok. Výsledok dieťa neovláda. Snahu áno. Keď oceňujete len výsledok, dieťa sa naučí, že hodnota závisí od niečoho, čo nemá pod kontrolou.
- Nechajte ho skúšať viac športov. Do dvanástich rokov je pestrosť výhoda, nie roztrieštenosť. Široký pohybový základ prenáša dieťa do každého športu, ktorý si neskôr vyberie.
- Sledujte, či hrá. Ak dieťa chodí na všetko a napriek tomu sedí, je to vážny signál. Opýtajte sa ho, či je spokojné.
- Rozlišujte únavu a stratu záujmu. Dieťa, ktoré je unavené, potrebuje pauzu. Dieťa, ktoré prestalo mať rado prostredie, potrebuje zmenu prostredia, nie prehováranie.
Súťaženie nie je nepriateľ
Bolo by chybou vyvodiť z týchto dát záver, že deti treba pred súťažením chrániť. Zdravá súťaživosť učí zvládať prehru, opakovať pokus a tešiť sa z pokroku. To sú zručnosti na celý život.
Rozdiel je v tom, voči komu dieťa súťaží. Ak porovnávame deti navzájom, vyhráva jedno a ostatné sa učia, že sa to nedá. Ak porovnávame dieťa s tým, aké bolo pred mesiacom, vyhrávajú všetky a všetky majú dôvod prísť aj nabudúce.
Ako to riešime u nás. Deti delíme podľa veku a úrovne, aby každé zažilo, že niečo dokáže. Súťaže a hry na tréningoch máme, ale výsledok nie je to, čo si dieťa odnesie. Odnáša si, že minulý týždeň to ešte nevedelo a dnes áno. Preto máme deti, ktoré k nám chodia päť aj šesť rokov.
Zdroje
- Aspen Institute Project Play a Families in Sports Lab, Utah State University: National Youth Sport Survey
- Systematický prehľad 43 recenzovaných štúdií o odchode detí z organizovaného športu
- Visek, A. a kol., George Washington University, 2014: výskum motivácie mladých športovcov
- Athletic Footwear Association: American Youth and Sports Participation, 1990, vyše 10 000 respondentov
- Aspen Institute: State of Play, 2018, k vplyvu prípravy trénerov na odchod detí zo športu
