V piatom ročníku opustil David Dikacz štúdium. V tom čase už nestíhal skĺbiť školu aj s tréningami detí. Dnes sa smeje na tom, že hoci on nemá titul, žiada ho od ľudí, ktorí pre neho pracujú.

Pred pár rokmi ho oslovil kamarát, či by netrénoval skupinu detí na základnej škole. Postupne sa na krúžok nazbieralo 40 detí, a tak prišiel nápad osloviť ďalšie školy, či by mali záujem o ich pohybový program FitKids.

„Chceli sme, aby deti mali dostatok pohybu, chceli sme ich rozhýbať. Brali sme to ako poslanie spraviť pre nich niečo dobré a priniesť im aj nový pohľad na cvičenie. Že to nemusí byť nuda, ale zábava,“ hovorí Dikacz.

Postupne vybudovali komunitu 800 športujúcich detí v štyroch mestách.

Keď sa detí na tréningu opýtate, čo robili cez víkend, aká je ich najčastejšia odpoveď?

Hovoria, že si stiahli novú aplikáciu do telefónu, alebo sa celý víkend hrali počítačovú hru. V ich odpovediach márne hľadáme, žeby sa hrali niekde na preliazkách, alebo že by športovovali. Sú aj výnimky, ale týchto prípadov je stále menej.

Nemajú záujem o šport?

Deti záujem majú, ale ide o to, ako im vytvoríte podmienky a príležitosti, aby si šport a pohyb osvojili. Musíte im ukázať, čo všetko im šport dá, že im prinesie kamarátov a zdravé telo. V konečnom dôsledku rodič má posledné slovo, takže je to na ňom, či sa deti budú hrať von, alebo za počítačom.

Takže keď víkendy trávia za počítačom, o čom to svedčí? 

Nemajú plnohodnotný program, ktorý by im rodičia pripravili.

Platí pravidlo, že ak chceme rozhýbať deti, musia sa najprv rozhýbať rodičia?

Je to spojené, ale nemusí to byť pravidlom. Určite, keď dieťa vidí, že rodičia sa hýbu, chodia na prechádzky, na turistiku, tak sa mu s tým jednoduchšie stotožňuje.

Na jednej strane doma trávia čas počítačovými hrami, na druhej strane o telesnej výchove častokrát hovoria ako o svojom najobľúbenejšom predmete. Je to naozaj tak, že ich to baví, alebo je obľúbený len preto, že sa tam nemusia nič memorovať?

Pre deti je pohyb prirodzený, radi sa vyšantia, takže preto ich telesná výchova baví. Popri piatich hodinách vyučovania, kde musia dávať pozor a sedieť na stoličke.

Zhrňme si to. Deti baví športovať, ale vo voľnom čase radšej sedia za počítačom. Takže kľúčom k tomu, aby sa hýbali, je, že im tú aktivitu niekto pripraví?

Áno, musia byť usmernené. Preto vznikajú organizované pohybové a športové krúžky. Aj toto môže byť pomoc pre rodičov.

Čo dieťa, ktoré nechce športovať? Ako by ste také dieťa presvedčili vy, aby sa aspoň trochu hýbalo, išlo von na preliezky, nasadlo na bicykel, zahralo sa s loptou?

Stanoviť si pravidlá, v ktorých neustúpite, nech si dieťa uvedomí, že to myslíte vážne. Začať športovať s ním a ísť mu vzorom. Určiť si čas, ktorý môže stráviť za počítačom a viac mu nedovoliť.

Ako motivujete deti na vašich tréningoch?

Robíme také cviky a hry, aby ich to bavilo. Tiež ich motivujeme k tomu, aby sa snažili, a to tak, že na konci mesiaca dostávajú odmeny formou diplomu a vecných cien.

Nerobíme šport súťažne a deťom to vyhovuje, pochvaľujú si to. Nie každý sa chce porovnávať s niekým iným, či je lepší alebo horší. Deti v dnešnej dobe nechcú byť pod tlakom, nechcú robiť súťažný šport a treba im ho nechať ako voľbu.

Ministerstvo školstva prišlo s návrhom, že deti na prvom stupni základnej školy by mali učiť vyštudovaní telocvikári. Čo si o tom, myslíte?

Je tu predpoklad, že keď je niekto vzdelaný v tejto oblasti, má vedomosti na to, aby spravil kvalitný tréning. Ale tiež nikde nie je napísané, že bývalý vrcholový športovec s bohatými skúsenosťami by nemohol spraviť lepší tréning.

Študovali ste na fakulte telesnej výchovy a videli ste, aký je záujem o toto štúdium. Je reálne nájsť toľkých telocvikárov do škôl?

Myslím si, že to nehrozí. Telocvikárov je málo, na každú školu by sa neušiel človek.

Vy ste išli študovať na fakultu s tým, že raz chcete byť učiteľom telesnej výchovy na škole?

Nie. Chcel som byť tréner v športovom klube.

Napriek tomu sa dnes venujete deťom na školách, aj keď nie z pozície učiteľa.

To, čo robím dnes, nebol zámer. Na začiatku to bolo nevinné, mali sme skupinku detí, pre ktoré sme robili pohybový aktivitu na škole a časom sa to vyprofilovalo do takej podoby, ako je dnes.

Pamätáte si prvý tréning s deťmi?

Áno.

Po pár minútach ste si hovorili, že ako dobre im to ide, alebo že vás čaká veľa práce?

Dal som im urobiť kotúľ vpred a deti to nevedeli. Ostal som zhrozený, že čo ja s nimi idem robiť, keď nevedia urobiť základné veci.

A teraz si predstavte, že dieťa má problémy s koordináciou a vy ho hneď dáte na futbal, alebo hokej. Nemá zvládnuté svoje telo a zrazu začne robiť špecifický pohyb 35-krát za hodinu, to sa v dospelosti musí prejaviť nejakým zranením. Všeobecná príprava je naozaj dôležitá.

Aké tri veci by ste teda zmenili pri výučbe telesnej výchovy?

Podmienky, viac učiteľov a častejšie hodiny telesnej výchovy. V učebných osnovách je zadefinovaných milión vecí, ktoré by mali deti zvládnuť, ale ako ich to naučíte, keď na to máte hodinu, dve do týždňa.

Nevidím dôvod, prečo je slovenský jazyk štyrikrát do týždňa a telesná výchova iba raz, či dvakrát. Je to rovnako dôležité, či sa deti budú vyvíjať prirodzene a zdravo, alebo budú vedieť písať ypsilon a mäkké i, ale budú chodiť zhrbené, nebudú vedieť behať alebo urobiť kotúľ.

Trénujete nielen deti, ale aj dospelých. Kto má väčšie nadšenie z pohybu?

Deti zabavíte s jednoduchými pohybovými hrami, ale sranda je to, že dospelí sú na tom úplne rovnako. Keď im dáme robiť niečo, čo robíme s deťmi, vrátia sa späť do detských čias a užijú si to rovnako ako tie deti.

Ocenia, keď ich vytrhnete zo stereotypu a môžu robiť niečo zábavné. Poznáte napríklad hru kameň, papier, nožnice? Tak aj dospelí si na tom idú, keď im to prispôsobíte. Niekedy to ocenia viac, ako posilňovacie komplexné cvičenia.

Aké chyby najčastejšie robia dospelí, keď začínajú s cvičením?

Začnú príliš rýchlo, ale ich pohybový aparát nie je pripravený na to, aby znášal veľké tréningové nasadenie. Stáva sa, že si potom spôsobia zranenie. Ak začínate v dospelom veku, a nemáte skúsenosti, pristupoval by som veľmi opatrne k niektorým veciam a nepreháňal to.

S akým typom cvičenia by teda mali začínať?

Určite s cvičením pod dohľadom trénera (smiech). Nezačínal by som s ťažkými váhami a nadmerným silovým tréningom, ale s komplexnými vecami na celé telo a stabilizačnými cvičeniami, nech si trošku zvykne.

Napríklad? 

Rôzne variácie cvikov s vlastnou váhou, drepy, výpady, kľuky a čo môžno najviac cvičení bez pomoci strojov.

Koľkokrát do týždňa by mal človek aktívne cvičiť či už doma, vo fitnescentre, alebo pri konkrétnom športe, aby to malo efekt?

Ak chce človek pocítiť zmeny, alebo sa v niečom zlepšiť, určite minimálne 2-3 krát do týždňa.

Čo má väčší efekt pre človeka fitnescentrum, alebo konkrétny šport – beh, bicykel, tenis a podobne?

Záleží na tom, čo človek preferuje. Čo mu sedí viac. Hlavne, nech niečo robí a má z toho radosť, že sa hýbe a môže sa hýbať. Veľa ľudí sa hýbať nemôže, tak prečo pohŕdať touto možnosťou. To si treba uvedomiť. Navyše je to neskutočný ventil a ten mnoho ľudí v dnešnej dobe potrebuje.

Hovorí sa, že človek by mal denne pre svoje zdravie urobiť aspoň 10-tisíc krokov. Platí to?

Je to možné, no všetci máme štandardy nastavené rozdielne, pre niekoho to môže byť nič a niekto si bude musieť zobrať dovolenku na tri dni, lebo to bude preňho cez limit. (smiech)

Existujú ešte nejaké podobné pravidlá, ktoré by sme si mali osvojiť dennodenne ich robiť?

Vystavovať sa okoliu, ktoré aktívne žije. Dohodnúť si s priateľmi badminton, squash, veľkým trendom sú teraz turistiky. Obmedziť pozeranie televízie a kúpiť si psa, budete mať o pohyb a prechádzky postarané (smiech). A ešte pravidlo, ktoré pre mňa platí najviac – si tým, čo zješ.